Príbeh 1- Kapitola 3

Na moje šťastie, presťahovala som sa sem len krátko pred mojím zmiznutím, a tak zmiznutie zmiznutím ani nebolo, lebo ma nikto nepoznal, a tak nebol nikto, komu by som chýbala.

          Nedokážem pochopiť, čo sa to pred polrokom stalo. Môj svet je poznačený tromi mesiacmi v tme, s jeho hlasom, a jedným dňom, s jeho tvárou. Počasie sa, odkedy som sa vrátila do normálneho sveta, zmenilo. Už neudierali blesky a nehučali hromy. Ale stále pršalo. Celých 6 mesiacov. Svet sa zmenil. Dokonca na miestach kde prší absolútne ojedinele, minimálne raz za deň spadla silná, vyzrážaná rosa.

          Tu, v Detroite, prší každý deň, niekedy len popŕcha, inokedy sa dážď nezastaví, a ak by ľudia vyšli von bez dáždnika a pršiplášťa, za sekundu by celý premokli.

          Spomenula som si, ako povedal, že kým nebude mať istotu, že je všetko  v poriadku, bude pršať. Ak by to bola pravda, niečo stále nie je v poriadku.

          Odkedy som v uličke odpadla, spala som len raz, keď ma uspal, aj to nebol prirodzený spánok. Je to zvláštne, neviem nájsť prijateľnú alternatívu, o tom, čo sa stalo. Už som aj rozmýšľala, či nie som mŕtva, ale prečo potom jem? Nechápala som, nechápem.... a už ani nepochopím. Aj po takom relatívne dlhom čase ľutujem, že nie som s ním. Žijem, no, v celku normálne, ale, nie je to ako predtým. Vyrastala som v detskom domove, nikomu som nechýbala, nikomu nechýbam, môj život je dobrý, ale cítim v sebe dieru, akoby som nebola celá. Je to nepríjemné, škriabe to a páli. Niekedy, keď naňho myslím, bolesť sa zväčší, začne pulzovať. Bolí to, a mám pocit, že bude navždy.

Príbeh 1- Kapitola 2

Nasledujúci deň po tom, ako mi oznámil, že sa sťahujeme, sa tak aj stalo. Najprv mi, ako vždy, doniesol jedlo. Ešte raz ma uistil, že to nebude bolieť, a potom priniesol ihlu. Nebála som sa. Verila som mu. Pár sekúnd na to, ako mi vpichol uspávaciu látku, som upadla do bezsenného spánku. Teda skoro bezsenného. Nič som v ňom nevidela, ale počula som jeho krásny, skľúčený hlas ako ma uisťuje, že to bude v poriadku, že sa o mňa postará.

Tam, kde sme sa „presťahovali“ sa mi páčilo viac. Nie len že tam bolo útulnejšie, ale aj jeho návštevy boli častejšie, a síce ešte stál v tieni, ale už trošku bližšie, videla som obrysy jeho tváre. Mal ju nádherne stavanú. Lícne kosti boli dosť viditeľné, nos mal dokonale rovný, a keď otočil hlavu na bok, videla som siluetu jeho rovnomerných, krásnych pier.

Aj sa so mnou viac rozprával, povedal, že sa niečo mení, že o chvíľu ma už bude môcť pustiť. Keď som to počula, trochu som zosmutnela. Nechcela som odísť. Chcela som každý deň počuť jeho hlas, chcela by som sa dozvedieť jeho meno, chcela by som vedieť, čo sa vlastne stalo. Viem len, že cestou domov som v uličke odpadla. Hlava ma pred tým ukrutne bolela, telo akoby mi horelo, zem sa podomnou triasla, a videla som ligotavé dúhovo sfarbené... krídla. Viem na isto, že to boli krídla. Bála som sa ich, boli príliš jagavé, príliš jasné, trhalo mi to oči. Keď už to bolo všetko priam neznesiteľné, pocítila som príjemné, chladné  krídla. Pokúsila som sa aj cez bolesť otvoriť oči. Krídla, ktoré ma držali zoslabnutú v náručí, boli čierno-čierne. Ale neboli strašidelné, alebo nepríjemné. Na dotyk boli mäkké a hladké. Na okolitý priestor vrhali dúhové odlesky, tiež sa leskli, ale nepokúšalo sa ma to oslepiť. A keď už som sa chcela pozrieť k čomu patria tie krídla, zatmelo sa mi pred očami. A potom som sa ocitla v našom minulom príbytku, ale neviem ako.

Dva týždne na to, ako sme sa presunuli, prišiel za mnou v zvláštny čas. V ruke držal nôž. Sledovala som ako mlčky prišiel ku posteli, a prerezal mi remeň.

Zľakla som sa. Bude chcieť aby som odišla? Čo keď som si všetko domýšľala? Čo keď to bolo tak, že ma v bezvedomí našiel na chodníku, postaral sa o mňa a všetky tie príbehy sú len výplodom mojej fantázie? Z mojich hrôzostrašných úvah ma vytrhol jeho povzdych. Chytil ma za ruky a vytiahol ma z postele. Jeho pokožka bola neskutočne jemná, mäkká, ale zároveň pevná a príjemne chladivá.

„Dokážeš stáť?“ spýtal sa ma. Skúsila som to. Nohy som si necítila a sunula som sa k zemi. Zachytil ma. Jednu ruku mi položil zľahka na pás a druhou zdvihol tú moju a ovinul si ju o krk. Dával pozor aby som nespadla, takmer celú moju váhu držal on. Moje nohy si pomaly začali zvykať na opatrnú chôdzu, ale nechcela som aby ma už pustil, ak mám odísť, potrebujem z neho ešte kúsok.

Nie! Čo sa to so mnou deje?! Neznámy človek ma na skoro tri mesiace zavrie, porozpráva mi nejaké podivné historky (ak to predsa nebol výplod mojej fantázie), chce aby som mu uverila, a ja o ňom rozmýšľam ako o človeku, ktorému na prosto dôverujem?

Ani som si nevšimla a prišli sme do peknej, útulnej miestnosti, fungujúcej ako jedáleň a kuchyňa zároveň. Pomohol mi sadnúť si na stoličku, a prešiel na druhú stranu miestnosti. Bolo tu zvláštne šero, nevidela som jeho, ani zem, ale nábytok áno, akoby bol podsvietený. Asi to tak aj bolo, preto som vedela, že izba bola vkusne zariadená.

Nevidela som ho, ale počula som jeho kroky. Zrazu sa zažalo svetlo, tak jasné akoby som sa pozerala priamo na silnú lampu. Ale to sa mi len zdalo, lebo som vyše dva a pol mesiaca videla len tmu, tmu a zase len tmu. Keď si moje oči privykli na svetlo, zistila som že šťukol nástenným vypínačom a zapol obyčajný, malý luster

Obzrela som sa. Konečne uvidím jeho tvár! Ale nestál tam kde bol predtým, ani kde by sa mohol dostať v priebehu troch sekúnd, a ja by som to ani nepočula.

Nevedela som ho nájsť. Prepadla ma panika. Ak tu nie je znamená to, že mám odísť. Ak by chcel aby som tu naňho počkala, povedal by mi aby som zostala sedieť.

Pozrela som sa pred seba, rovno do jeho očí. Očí tak nádherných, aké hádam ani neexistujú. Ale boli tam. Zelené ako tráva sa s obavami pozerali do mojich. Nikdy by sa na tie oči nemohlo povedať, že by patrili na starú tvár, alebo že by boli staré. Ale boli, akoby v nich človek videl tisíce zážitkov a skúseností, ktoré nemohli pochádzať len z jedného života. Ale neboli pokrivené časom, len zmenené. Boli tam, na jeho tvári. Tak krásnej tvári! Vyrazilo mi to dych.

Videl aká som šokovaná a so starosťou natiahol ruku akoby ma chcel utešiť, ale potom ju stiahol, zjavne si nemyslel, že je to dobrý nápad.

Nedokázala som prehovoriť, a tak musel začať on.

„Takže, ehm,“ zjavne sa cítil nesvoj „vieš, čo sa stalo. Ale asi nevieš prečo a ako. Takže, išiel som po ulici a našiel som Ťa tam ležať. Chcel som Ťa odviesť do nemocnice, ale potom.... spoznal som Ťa. Si to Ty. Určite, nikto iný nie je ako Ty.“ Niečo z toho, čo povedal, mi nepripadalo ako pravda. Dotyk jeho ruky mi pripomenul šteklenie peria krídel, ktoré ma zachránili pred spálením. Tiež boli hladké, mäkké a chladné.

On ma vraj pozná. Pozrel sa na mňa s láskyplným pohľadom. Nechápala som. Nikdy predtým som ho nevidela. Na takú tvár a oči sa nezabúda.

„Ale ja Ťa nepoznám.“ povedala som, nemyslela som to, akože ho nechcem poznať, ale zrazu bol jeho pohľad prázdny. Sadol si na stoličku vedľa mňa, akoby bol v šoku. On to pochopil tak.

Tri nekonečne dlhé minúty sme sedeli potichu. On sa pozeral na zem, a ja naňho. „Potom musíš odísť.“ Presne túto vetu som očakávala, ale keď ju pošepky vyslovil spôsobila mi bolesť. Postavila som sa, cit v nohách sa mi už vrátil.

Odišla som. Odišla som nie len z miestnosti, nie len od neho, ale aj od šance ešte ho niekedy vidieť.

Príbeh 1- Kapitola 1

Obloha opäť zašramotila. Neviem po koľký raz, viem len, že silno, ale komu by na tom už záležalo? Meteorológovia pripisujú týždne otrasného počasia globálnemu otepľovaniu a nedávnemu výbuchu sopky niekde v Ázii. Je to síce katastrofa, to je vždy keď vybuchne nejaký vulkán, ale v skutočnosti im na tom nezáleží. Im nie, ale mne áno. Akoby sa niečo z toho dialo len tak. Akoby to nezáviselo odo mňa.

A od neho. To on mi povedal o falošných úsudkoch okolitého sveta. Nech už je to ktokoľvek, mohol mi aspoň povedať svoje meno, nie ma tu len nechať ležať s vysvetlením, ktorému by normálny človek v žiadnom prípade neuveril. A keď som sa ho spýtala: „Prečo by som ti mala veriť? Nie som strelená. Normálny človek takejto hlúposti neuverí.“, odpovedal mi s istotou, akoby vedel, že mu po takmer dvoch mesiacoch, čo ma denne navštevuje, predsa uverím. Povedal mi: „Lebo nie si normálny človek.“ A ešte raz mi zopakoval, čo sa mi stalo, a čo sa deje tam vonku. Že všetko závisí odo mňa a od neho. Že kým sa nepremením vonku sa počasie nezmení, budú sršať blesky a udierať hromy. A že kým on nebude mať istotu, že všetko (stále neviem čo všetko) urobil správne, vonku bude pršať.

Nevidela som svet okolo mňa, okolo tejto bezútešnej, prázdnej miestnosti, v ktorej bola jedna posteľ, o ktorú som bola priviazaná, a jedna stolička, na ktorej on sedel, každý jeden deň mojej „novej existencie“. Tak nazval moje každodenné ničnerobenie a povaľovanie sa pripútaná v posteli. Údajne lebo by som chcela ujsť, ma priviazal o posteľ remeňom cez pás.

Skoro som sa začala nudiť, ale jasné, opäť zahrmelo, tak nahlas až sa okná, zrejme z miestnosti nado mnou, zatriasli a sklo zarinčalo, a ja som mala opäť čo robiť, aby som sa prestala triasť. Od jednej, príšernej búrky, ktorú som zažila pred pätnástimi rokmi, na moje piate narodeniny, sa hromobitia a bleskov neopísateľne bojím.

V matnom svetle tvorenom jednou lampičkou položenou na zemi pri posteli, som zazrela pohyb. Po tých desiatkach neskutočne tichých príchodov, ktorými ma na začiatku vždy vystrašil, som si zvykla, a tok som sa ani trochu nezľakla. Nevidela som mu do tváre, vždy sa tak dokázal postaviť. Len mi podal jedlo. Bolo celkom chutné, ale pri každom prehltnutí ma škriabalo hrdlo, a v ústach som cítila zvláštnu chuť. Každé jedno jedlo bolo takéto. Vedela som, čo jem, ale chutilo to inak ako som predpokladala. Sadol si na stoličku, a mlčky ma pozoroval.

Dnes je niečo inak. Predtým mi vždy podal jedlo, sadol si, a po chvíľke sa ma úžasným hlasom spýtal, či mi chutí a či mu už verím. Asi som hlúpa, ak som mu uverila, a nemyslela si, že je to nejaký únosca, ktorý ma chce presvedčiť o jeho (fakt neuveriteľnom) príbehu, ale niečo v naliehavom tóne jeho krásneho hlasu ma po čase prinútilo mu veriť.

Dnes len sedel a sledoval, ako jem.

„Niečo sa deje.“ Prekvapená som začula svoj hlas. Nepýtala som sa ho, overovala som si fakt.

„Áno“ odpovedal mi šeptom. Vedela som, že nasleduje nejaké ale, bolo to o to znepokojivejšie, keď som nemala istotu, že mi zvyšok dopovie. Ale bála som sa zbytočne. „Ale teba to nemusí trápiť. Keď odídeme, budeš spať.“ Spať? Toto je jedna z divných vecí, ktoré sa tu dejú. Za dva mesiace som ešte nespala. Posteľ bola pohodlná, normálny človek by na nej zaiste zaspal. Nuž, dokazuje to, že nie som normálny človek.

Aj keď ja som mu do tváre nevidela, on to nejako dokázal, a tak vyčítal otázku, ktorú som mala v očiach.

„Neboj sa. Len Ťa na chvíľu uspím. Nebude Ťa to bolieť. Len si robím starosti, kam pôjdeme. Túto budovu už držia len nitky. Mesto ju chce zbúrať.“ Jeho ustarostený hlas na mňa pôsobil tak, že som si nemohla nerobiť starosti.

„Máš so mnou problémy. Nemusíš ma brať zo sebou. Nechaj ma tu, uspi ma, a ja sa o pár hodín odtiaľto dostanem, neboj sa, nikomu o tom nepoviem. “ I keď som ho uisťovala, že si so mnou nemusí robiť starosti, že sa odtiaľto dostanem, ale predstava, že by som nepočula jeho hlas, mi pripadala bolestivá. Tak nejako som si naňho zvykla. Síce ma tu držal proti mojej vôli, ale ak by ma pustil, neodišla by som. Nie dobrovoľne, ale ak mu má uľahčiť život to, že ma nemusí brať zo sebou, nech. Odídem.

Teda odišla by som, ak by len.. „Nie, Ty musíš zostať so mnou“ akoby som počula „ja musím zostať s tebou“  „Nemôžme sa rozdeliť.“ Týmto tému uzavrel, zostávam s ním...alebo on so mnou.

Keď som  dojedla, zobral riad a spýtal sa ma, ako sa cítim.  Odišiel, a nechal ma opäť napospas počítaniu hromobitia, ktorého tendencia aj sila sa pomaly, ale iste, zväčšovala.