Obloha opäť zašramotila. Neviem po koľký raz, viem len, že silno, ale komu by na tom už záležalo? Meteorológovia pripisujú týždne otrasného počasia globálnemu otepľovaniu a nedávnemu výbuchu sopky niekde v Ázii. Je to síce katastrofa, to je vždy keď vybuchne nejaký vulkán, ale v skutočnosti im na tom nezáleží. Im nie, ale mne áno. Akoby sa niečo z toho dialo len tak. Akoby to nezáviselo odo mňa.
A od neho. To on mi povedal o falošných úsudkoch okolitého sveta. Nech už je to ktokoľvek, mohol mi aspoň povedať svoje meno, nie ma tu len nechať ležať s vysvetlením, ktorému by normálny človek v žiadnom prípade neuveril. A keď som sa ho spýtala: „Prečo by som ti mala veriť? Nie som strelená. Normálny človek takejto hlúposti neuverí.“, odpovedal mi s istotou, akoby vedel, že mu po takmer dvoch mesiacoch, čo ma denne navštevuje, predsa uverím. Povedal mi: „Lebo nie si normálny človek.“ A ešte raz mi zopakoval, čo sa mi stalo, a čo sa deje tam vonku. Že všetko závisí odo mňa a od neho. Že kým sa nepremením vonku sa počasie nezmení, budú sršať blesky a udierať hromy. A že kým on nebude mať istotu, že všetko (stále neviem čo všetko) urobil správne, vonku bude pršať.
Nevidela som svet okolo mňa, okolo tejto bezútešnej, prázdnej miestnosti, v ktorej bola jedna posteľ, o ktorú som bola priviazaná, a jedna stolička, na ktorej on sedel, každý jeden deň mojej „novej existencie“. Tak nazval moje každodenné ničnerobenie a povaľovanie sa pripútaná v posteli. Údajne lebo by som chcela ujsť, ma priviazal o posteľ remeňom cez pás.
Skoro som sa začala nudiť, ale jasné, opäť zahrmelo, tak nahlas až sa okná, zrejme z miestnosti nado mnou, zatriasli a sklo zarinčalo, a ja som mala opäť čo robiť, aby som sa prestala triasť. Od jednej, príšernej búrky, ktorú som zažila pred pätnástimi rokmi, na moje piate narodeniny, sa hromobitia a bleskov neopísateľne bojím.
V matnom svetle tvorenom jednou lampičkou položenou na zemi pri posteli, som zazrela pohyb. Po tých desiatkach neskutočne tichých príchodov, ktorými ma na začiatku vždy vystrašil, som si zvykla, a tok som sa ani trochu nezľakla. Nevidela som mu do tváre, vždy sa tak dokázal postaviť. Len mi podal jedlo. Bolo celkom chutné, ale pri každom prehltnutí ma škriabalo hrdlo, a v ústach som cítila zvláštnu chuť. Každé jedno jedlo bolo takéto. Vedela som, čo jem, ale chutilo to inak ako som predpokladala. Sadol si na stoličku, a mlčky ma pozoroval.
Dnes je niečo inak. Predtým mi vždy podal jedlo, sadol si, a po chvíľke sa ma úžasným hlasom spýtal, či mi chutí a či mu už verím. Asi som hlúpa, ak som mu uverila, a nemyslela si, že je to nejaký únosca, ktorý ma chce presvedčiť o jeho (fakt neuveriteľnom) príbehu, ale niečo v naliehavom tóne jeho krásneho hlasu ma po čase prinútilo mu veriť.
Dnes len sedel a sledoval, ako jem.
„Niečo sa deje.“ Prekvapená som začula svoj hlas. Nepýtala som sa ho, overovala som si fakt.
„Áno“ odpovedal mi šeptom. Vedela som, že nasleduje nejaké ale, bolo to o to znepokojivejšie, keď som nemala istotu, že mi zvyšok dopovie. Ale bála som sa zbytočne. „Ale teba to nemusí trápiť. Keď odídeme, budeš spať.“ Spať? Toto je jedna z divných vecí, ktoré sa tu dejú. Za dva mesiace som ešte nespala. Posteľ bola pohodlná, normálny človek by na nej zaiste zaspal. Nuž, dokazuje to, že nie som normálny človek.
Aj keď ja som mu do tváre nevidela, on to nejako dokázal, a tak vyčítal otázku, ktorú som mala v očiach.
„Neboj sa. Len Ťa na chvíľu uspím. Nebude Ťa to bolieť. Len si robím starosti, kam pôjdeme. Túto budovu už držia len nitky. Mesto ju chce zbúrať.“ Jeho ustarostený hlas na mňa pôsobil tak, že som si nemohla nerobiť starosti.
„Máš so mnou problémy. Nemusíš ma brať zo sebou. Nechaj ma tu, uspi ma, a ja sa o pár hodín odtiaľto dostanem, neboj sa, nikomu o tom nepoviem. “ I keď som ho uisťovala, že si so mnou nemusí robiť starosti, že sa odtiaľto dostanem, ale predstava, že by som nepočula jeho hlas, mi pripadala bolestivá. Tak nejako som si naňho zvykla. Síce ma tu držal proti mojej vôli, ale ak by ma pustil, neodišla by som. Nie dobrovoľne, ale ak mu má uľahčiť život to, že ma nemusí brať zo sebou, nech. Odídem.
Teda odišla by som, ak by len.. „Nie, Ty musíš zostať so mnou“ akoby som počula „ja musím zostať s tebou“ „Nemôžme sa rozdeliť.“ Týmto tému uzavrel, zostávam s ním...alebo on so mnou.
Keď som dojedla, zobral riad a spýtal sa ma, ako sa cítim. Odišiel, a nechal ma opäť napospas počítaniu hromobitia, ktorého tendencia aj sila sa pomaly, ale iste, zväčšovala.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára