Na moje šťastie, presťahovala som sa sem len krátko pred mojím zmiznutím, a tak zmiznutie zmiznutím ani nebolo, lebo ma nikto nepoznal, a tak nebol nikto, komu by som chýbala.
Nedokážem pochopiť, čo sa to pred polrokom stalo. Môj svet je poznačený tromi mesiacmi v tme, s jeho hlasom, a jedným dňom, s jeho tvárou. Počasie sa, odkedy som sa vrátila do normálneho sveta, zmenilo. Už neudierali blesky a nehučali hromy. Ale stále pršalo. Celých 6 mesiacov. Svet sa zmenil. Dokonca na miestach kde prší absolútne ojedinele, minimálne raz za deň spadla silná, vyzrážaná rosa.
Tu, v Detroite, prší každý deň, niekedy len popŕcha, inokedy sa dážď nezastaví, a ak by ľudia vyšli von bez dáždnika a pršiplášťa, za sekundu by celý premokli.
Spomenula som si, ako povedal, že kým nebude mať istotu, že je všetko v poriadku, bude pršať. Ak by to bola pravda, niečo stále nie je v poriadku.
Odkedy som v uličke odpadla, spala som len raz, keď ma uspal, aj to nebol prirodzený spánok. Je to zvláštne, neviem nájsť prijateľnú alternatívu, o tom, čo sa stalo. Už som aj rozmýšľala, či nie som mŕtva, ale prečo potom jem? Nechápala som, nechápem.... a už ani nepochopím. Aj po takom relatívne dlhom čase ľutujem, že nie som s ním. Žijem, no, v celku normálne, ale, nie je to ako predtým. Vyrastala som v detskom domove, nikomu som nechýbala, nikomu nechýbam, môj život je dobrý, ale cítim v sebe dieru, akoby som nebola celá. Je to nepríjemné, škriabe to a páli. Niekedy, keď naňho myslím, bolesť sa zväčší, začne pulzovať. Bolí to, a mám pocit, že bude navždy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára