Nasledujúci deň po tom, ako mi oznámil, že sa sťahujeme, sa tak aj stalo. Najprv mi, ako vždy, doniesol jedlo. Ešte raz ma uistil, že to nebude bolieť, a potom priniesol ihlu. Nebála som sa. Verila som mu. Pár sekúnd na to, ako mi vpichol uspávaciu látku, som upadla do bezsenného spánku. Teda skoro bezsenného. Nič som v ňom nevidela, ale počula som jeho krásny, skľúčený hlas ako ma uisťuje, že to bude v poriadku, že sa o mňa postará.
Tam, kde sme sa „presťahovali“ sa mi páčilo viac. Nie len že tam bolo útulnejšie, ale aj jeho návštevy boli častejšie, a síce ešte stál v tieni, ale už trošku bližšie, videla som obrysy jeho tváre. Mal ju nádherne stavanú. Lícne kosti boli dosť viditeľné, nos mal dokonale rovný, a keď otočil hlavu na bok, videla som siluetu jeho rovnomerných, krásnych pier.
Aj sa so mnou viac rozprával, povedal, že sa niečo mení, že o chvíľu ma už bude môcť pustiť. Keď som to počula, trochu som zosmutnela. Nechcela som odísť. Chcela som každý deň počuť jeho hlas, chcela by som sa dozvedieť jeho meno, chcela by som vedieť, čo sa vlastne stalo. Viem len, že cestou domov som v uličke odpadla. Hlava ma pred tým ukrutne bolela, telo akoby mi horelo, zem sa podomnou triasla, a videla som ligotavé dúhovo sfarbené... krídla. Viem na isto, že to boli krídla. Bála som sa ich, boli príliš jagavé, príliš jasné, trhalo mi to oči. Keď už to bolo všetko priam neznesiteľné, pocítila som príjemné, chladné krídla. Pokúsila som sa aj cez bolesť otvoriť oči. Krídla, ktoré ma držali zoslabnutú v náručí, boli čierno-čierne. Ale neboli strašidelné, alebo nepríjemné. Na dotyk boli mäkké a hladké. Na okolitý priestor vrhali dúhové odlesky, tiež sa leskli, ale nepokúšalo sa ma to oslepiť. A keď už som sa chcela pozrieť k čomu patria tie krídla, zatmelo sa mi pred očami. A potom som sa ocitla v našom minulom príbytku, ale neviem ako.
Dva týždne na to, ako sme sa presunuli, prišiel za mnou v zvláštny čas. V ruke držal nôž. Sledovala som ako mlčky prišiel ku posteli, a prerezal mi remeň.
Zľakla som sa. Bude chcieť aby som odišla? Čo keď som si všetko domýšľala? Čo keď to bolo tak, že ma v bezvedomí našiel na chodníku, postaral sa o mňa a všetky tie príbehy sú len výplodom mojej fantázie? Z mojich hrôzostrašných úvah ma vytrhol jeho povzdych. Chytil ma za ruky a vytiahol ma z postele. Jeho pokožka bola neskutočne jemná, mäkká, ale zároveň pevná a príjemne chladivá.
„Dokážeš stáť?“ spýtal sa ma. Skúsila som to. Nohy som si necítila a sunula som sa k zemi. Zachytil ma. Jednu ruku mi položil zľahka na pás a druhou zdvihol tú moju a ovinul si ju o krk. Dával pozor aby som nespadla, takmer celú moju váhu držal on. Moje nohy si pomaly začali zvykať na opatrnú chôdzu, ale nechcela som aby ma už pustil, ak mám odísť, potrebujem z neho ešte kúsok.
Nie! Čo sa to so mnou deje?! Neznámy človek ma na skoro tri mesiace zavrie, porozpráva mi nejaké podivné historky (ak to predsa nebol výplod mojej fantázie), chce aby som mu uverila, a ja o ňom rozmýšľam ako o človeku, ktorému na prosto dôverujem?
Ani som si nevšimla a prišli sme do peknej, útulnej miestnosti, fungujúcej ako jedáleň a kuchyňa zároveň. Pomohol mi sadnúť si na stoličku, a prešiel na druhú stranu miestnosti. Bolo tu zvláštne šero, nevidela som jeho, ani zem, ale nábytok áno, akoby bol podsvietený. Asi to tak aj bolo, preto som vedela, že izba bola vkusne zariadená.
Nevidela som ho, ale počula som jeho kroky. Zrazu sa zažalo svetlo, tak jasné akoby som sa pozerala priamo na silnú lampu. Ale to sa mi len zdalo, lebo som vyše dva a pol mesiaca videla len tmu, tmu a zase len tmu. Keď si moje oči privykli na svetlo, zistila som že šťukol nástenným vypínačom a zapol obyčajný, malý luster
Obzrela som sa. Konečne uvidím jeho tvár! Ale nestál tam kde bol predtým, ani kde by sa mohol dostať v priebehu troch sekúnd, a ja by som to ani nepočula.
Nevedela som ho nájsť. Prepadla ma panika. Ak tu nie je znamená to, že mám odísť. Ak by chcel aby som tu naňho počkala, povedal by mi aby som zostala sedieť.
Pozrela som sa pred seba, rovno do jeho očí. Očí tak nádherných, aké hádam ani neexistujú. Ale boli tam. Zelené ako tráva sa s obavami pozerali do mojich. Nikdy by sa na tie oči nemohlo povedať, že by patrili na starú tvár, alebo že by boli staré. Ale boli, akoby v nich človek videl tisíce zážitkov a skúseností, ktoré nemohli pochádzať len z jedného života. Ale neboli pokrivené časom, len zmenené. Boli tam, na jeho tvári. Tak krásnej tvári! Vyrazilo mi to dych.
Videl aká som šokovaná a so starosťou natiahol ruku akoby ma chcel utešiť, ale potom ju stiahol, zjavne si nemyslel, že je to dobrý nápad.
Nedokázala som prehovoriť, a tak musel začať on.
„Takže, ehm,“ zjavne sa cítil nesvoj „vieš, čo sa stalo. Ale asi nevieš prečo a ako. Takže, išiel som po ulici a našiel som Ťa tam ležať. Chcel som Ťa odviesť do nemocnice, ale potom.... spoznal som Ťa. Si to Ty. Určite, nikto iný nie je ako Ty.“ Niečo z toho, čo povedal, mi nepripadalo ako pravda. Dotyk jeho ruky mi pripomenul šteklenie peria krídel, ktoré ma zachránili pred spálením. Tiež boli hladké, mäkké a chladné.
On ma vraj pozná. Pozrel sa na mňa s láskyplným pohľadom. Nechápala som. Nikdy predtým som ho nevidela. Na takú tvár a oči sa nezabúda.
„Ale ja Ťa nepoznám.“ povedala som, nemyslela som to, akože ho nechcem poznať, ale zrazu bol jeho pohľad prázdny. Sadol si na stoličku vedľa mňa, akoby bol v šoku. On to pochopil tak.
Tri nekonečne dlhé minúty sme sedeli potichu. On sa pozeral na zem, a ja naňho. „Potom musíš odísť.“ Presne túto vetu som očakávala, ale keď ju pošepky vyslovil spôsobila mi bolesť. Postavila som sa, cit v nohách sa mi už vrátil.
Odišla som. Odišla som nie len z miestnosti, nie len od neho, ale aj od šance ešte ho niekedy vidieť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára